Pestovanie v plastikových vreciach
Tento spôsob je najčastejšie používaný, pretože nie je závislý na sezóne a predstavuje intenzívny, alebo polointenzívny spôsob, ktorý sa dá uspôsobiť do celoročného plynulého harmonogramu. Slama pre tento účel má byť čistá, dobre vysušená, správne nadrvená. Čím je východiskový materiál menej čistý, tým dôkladnejšie sa musí tepelne ošetriť (Ginterová, 1985; Ginterová, 1990).
a) Zabáranie slamy vo vreciach
Suchú, čistú a nadrvenú slamu natlačíme do fóliových vriec. Slamu zabárame tak, že vriacu vodu lejeme tenkým prúdom po celom povrchu slamy. Vodu nalievame v takom množstve, aby bola všetka slama ponorená. Takto sa vrece ponechá pôsobeniu vody do nasledujúceho dňa. Na druhý deň, keď vrecia vychladnú, odstrihneme nožničkami rožky vreca tak, aby vznikli asi 1 cm otvory. Prebytočná voda z vriec samovoľne vytečie. Následne substrát očkujeme a po zaočkovaní vrece uzatvárame vzdušným uzáverom. Steny vriec nakoniec poprepichujeme špendlíkom, aby sme vytvorili dobré prostredie pre dýchanie a rast hlivy. Zaočkované vrecia ukladáme do čistej miestnosti na prerastanie. Po prerastení vriec mycéliom huby na 25 – 30 deň po inokulácii vrecia umiestnime do miestnosti, kde vytvoríme vhodné podmienky pre fruktifikáciu (Ginterová, 1990; Okamura, 1996)
Výhody: jednoduchá manipulácia, vysoká výťažnosť, nezávislosť na sezóne, kvalitné plodnice.
Nevýhody: veľká spotreba horúcej vody, potreba odkanalizovanej miestnosti, prácne očkovanie.
b) Zabáranie slamy mimo vriec
Tento spôsob sa od predchádzajúceho líši tým, že slamu pripravujeme osobitne a až vychladnutú a zaočkovanú dávame do čistých plastikových vriec. Pre ilustráciu uvedieme dva príklady, ktoré sa už pestovateľom osvedčili, ale spôsoby možno rôzne obmieňať.
Príklad 1.: Hranatý kontajner obsahu cca 1 m³ je zabudovaný na podsade ako kotol, pod ktorým možno kúriť pevným palivom. V dolnej časti je výpustný kohút. Kontajner sa naplní do dvoch tretín vodou, ktorá sa kúrením uvedie do varu. Do vriacej vody sa nasype pripravený materiál v množstve asi 100 kg. Na druhý deň necháme vodu odtiecť a po kontrole teploty materiálu môžeme priamo v kontajneri očkovať postupne vrstvu po vrstve a pripravený substrát umiestňovať do pripravených polyetylénových vriec. Vrecia tak isto zaväzujeme, perforujeme a umiestňujeme do tzv. prerastacích miestností (Ginterová, 1992; Chang, 1999).
Výhody: úsporné spracovanie väčšieho množstva materiálu naraz, úspora vody a energie, dobrá možnosť miešania so sadivom.
Nevýhody: viac manipulácie s materiálom, možná kontaminácia.
Príklad 2.: Nad kontajnerom s vodou je urobený škripec s ramenom, na ktoré možno zavesiť niekoľko vriec. Suchý materiál plníme do vriec. Dná vriec sú zviazané špagátom, ktorého koniec sa po naplnení a zaviazaní upevní na rameno škripca. Do vriacej vody potom spustíme rameno škripca s vrecami a pohybom dole a hore ich postupne namočíme. Ďalšia manipulácia je podobná, ako bolo uvedené vyššie (Zervakis, 1996)
Výhody: pri dodržiavaní teploty vody nad 90 °C sa dosiahne väčšinou 100% výsledok; zároveň sa šetrí voda.
Nevýhody: pestovateľ musí byť dostatočne zručný, aby si vedel linku zostaviť.
c) Parenie substrátu
V takomto prípade je tiež príprava substrátu oddelená od vlastného pestovania, pretože do plastikových vriec plníme už vychladnutý a zaočkovaný substrát a celá ďalšia manipulácia už bola popísaná. Pre pestovateľa väčšieho rozsahu je vhodnejší pariaci tunel. Výsledky získané parením substrátu môžu byť vynikajúce, dokonca lepšie ako obáraním vo vode, pretože obáraním sa do vody vyplavia zo substrátu aj mnohé živiny, ktoré sa parením v substráte zachovajú a hliva (Pleurotus spp.) ich môže využiť. To, že priestor paráku alebo tunela je zaplnený parou ešte neznamená, že para prechádza celým profilom materiálu a zohrieva ho. Stačí, ak malá časť substrátu nie je tepelne dostatočne ošetrená, aby sa dosiahli zlé až katastrofálne výsledky, pretože pri očkovaní sa rôzne časti substrátu premiešajú a v prípade nedostatočného očistenia časti substrátu, táto časť sa po premiešaní substrátu stáva „očkovacou látkou“ všetkých zárodkov škodcov a chorôb, ktoré v nej prežili. Preto je veľmi dôležité kontrolovať teplotu vo vnútri ošetrovanej masy hlavne na takých miestach, ktoré by mohli byť pre prechádzajúcu paru nedostupné. Substrát v parnom tuneli by mal čo najskôr dosiahnuť teplotu 60°C a takúto teplotu udržiavať 3 hodiny a potom nechať teplotu pozvoľne klesnúť na hodnotu okolo 55 °C na ktorej sa má udržať dva dni (Ginterová, 1992). Na druhej strane, nepriaznivé výsledky v parných tuneloch sme pozorovali napr. aj v podniku zaoberajúcom sa produkciou značného množstva substrátu v roku 1996 v Rimavskej Sobote, ako aj v bývalom výskumnom ústave krmivárskom v Ivánke pri Dunaji. V oboch podnikoch bola na preparáciu substrátu používaná 121 °C teplá para po dobu 45 – 60 minút. V týchto prípadoch nebola pozorovaná nedostatočná tepelná úprava materiálu ale vysoká prispôsobivosť kontaminujúcich organizmov.
Výhody: možnosť spracovania veľkého množstva substrátu naraz, úspora času i energie.
Nevýhody: riziko v prípade nedodržania technologickej disciplíny a hygieny celého procesu.
Pestovanie hlivy v plastikových vreciach je veľmi výhodný spôsob, používaný i vo veľkopriemyselných metódach. Fólia tvorí dobrú ochranu tak pred znečistením, ako i pred stratou vody. Je nevratným obalom, ktorý nevyvoláva náklady na umývanie alebo skladovanie, prázdne plastikové vrecia sa cez zberné suroviny vracajú na prepracovanie. Možno používať vrecia tmavé, farebné i transparentné, bezfarebné. Výhodou tmavých vriec je, že pre prerastanie mycélia v substráte je tma lepším prostredím. Svetlo pôsobí inhibične. Nevýhodou je, že pestovateľ cez stenu vreca nevidí ako pokračuje prerastanie. Výhodný sa pre Poppeho (Poppe, 2000) ukázal taký systém, že do každej šarže, plnenej do tmavých netransparentných vriec zahrnuli i niekoľko vriec priesvitných, ktoré slúžili ako referenčné a podľa nich sa usudzovala situácia v celej šarži.
Pre usporiadanie vriec na plodenie si pestovatelia vyvinuli mnoho spôsobov uskladnenia. Niektorý vrecia vešajú na dômyselne konštruované stojany, iní ich ukladajú na seba do záhonov či stien, iní používajú rôzne typy regálov (Chang, 1999; Ginterová, 1992).